Krátka foto-reportáž Srí Lanka a Male Divy 2014

2.9. 2014

     Negombo letisko Bandaranaike. Plný očakávaní prilietam konečne na Sri Lanku. Pri výstupe z lietadla sa po 24 hodinách strávených v klimatizovaných priestoroch letísk a lietadiel dostávam na horúce a vlhké podnebie. Je to mierny šok, ale tiež dosť príjemné. Mením Euro-menu za Srí Lanskú rupiu. Hneď pri východe z letiska sa na mňa vešajú asi piati taxikári. Vyberám si jedného ktorý ma nesie necelé dva  km do vopred rezervovaného hotela. Pekná izba v zrenovovanej staršej budove má klímu aj ventilátor, vlastnú sprchu. Na recepcii som dostal tiež balenú vodu grátis a prísľub ranného odvozu na vlakovú stanicu, keďže sa nechystám zdržiavať v tomto meste dlhšie. 

3.9. 2014

    8:00 Raňajky vynechávam. Kupujem pár sušienok a vodu pred vlakovou stanicou v obchodíku pozbíjanom z vlnitých plechov. Miestni, tiež čakajúci na vlak, ma usmerňujú odkiaľ príde vlak a kedy by sa tu mohol objaviť. Mešká asi pol hodinu, zrejme kvôli prácam na vlakových koľajach. Vlakom do hlavného mesta Colombo to touto pomalou mašinou trvá asi 50 minút, hoci to je len 20km. V Colombe hneď za stanicou si  vyhliadnem a sadám si do prvej jedálne pre domácich. Je to môj krst ohňom, keďže som si vedomý Srí Lanskej kuchyne a obľube kuchárov využívať v hojnej miere chilli korenie. Vysvetľujem mladíkovi, že som vážne hladný, on sa z toho smeje a vážne nešetrí keď mi nosí na stôl. Ryža, typické kary , dve malé kocky kuraťa, ešte niekoľko misiek rôzne ochutenej a kombinovanej zeleniny. Veľmi chutné, ale po chvíli všetky moje chute a zmysli pohltí na nevydržanie ostrá chilli a to sa mi už valia slzy z očí a tiež z nosa. Snažím sa to zvládnuť, nedať to na sebe až tak poznať. Na stole sú len kúsky nastríhaných novín, ktoré majú plniť funkciu utierok na ruky, keďže väčšina pokrmov by sa mala jesť výhradne rukami. Robím si aj krátku prechádzku rušným mestom Colombo. Prašné cesty plné tuk-tukov, osobných a nákladných aut. Bazárov, obchodíkov so šatami, potravinami a ostatnými potrebnými vecami pre každodenný život. Chvíľku mi určite bude trvať, kým si zvyknem na to neustále trúbenie klaksónov. Trúbia pri každej príležitosti. Musím si nájsť nejakú fintu ako prechádzať na druhú stranu cesty. Hoci vodorovné dopravné značenie je na cestách, neexistuje niečo ako semafor. 

    Vlak do Galle čo mal ísť o 13:05 pristavil na inú koľaj ako mi bolo povedané keď som kupoval lístok. Keďže hlas informátorky ktorá niečo hlási cez 100 rokov starý reproduktor nedokážem dešifrovať, ignorujem to a vlak mi odchádza pred nosom z koľaje oproti. Nevadí, nálada ma neprechádza. Nasledujúci vlak má ísť o 16:10. Opäť ide z inej koľaje, ale to už som sa poistil a pýtal som sa na každý vlak, ktorý pristavil na vlakovej stanici. Cesta vlakom do Galle bola dosť zaujímavá. Všetky okná dokorán, dvere vagóna tiež otvorené, aby nahradzovali funkciu ventilátorov, ktoré nestíhali pracovať. Cestujúcich cudzincov sa sa dá spočítať na jednej ruke. Viem prečo som cestoval na Srí Lanku mimo turistickej sezóny. Pohľadom z okna si riadne vychutnávam krásne prostredie. Vlakové koľaje vedú celý čas popri západnému pobrežiu. Vystupujem na stanici v Galle. Pomaly sa začne stmievať a preto sa rozhodujem, že nebudem už dnes pokračovať do Koggaly. Tuk-tukovi vysvetľujem miesto kde by som sa chcel ubytovať. Spolu nachádzame jednoduchý bungalov neďaleko pláže  v mestečku Unawatuna. Je to jedna z najkrajších pláži na juho-západnom pobreží Srí Lanky.  Na večeru ochutnávam miestne Rotti, placky plnené zeleninou, rybacinou, ovocím, syrom, už podľa chuti konzumenta. Najchutnejšie sú čerstvo pripravené, ale jedia sa aj pár hodín oddýchnuté za sklom výkladu. Západ slnka som síce nevidel na pláži, ale za to som si na pláži večer pochutnával na sladunkom typickom ovocí Srí Lanky,  červených banánoch, mangostanoch, papáji, marakuji.  Tiež menej sladké drevené jablká, mali by sa jesť poliate medom, alebo posýpané cukrom, ako som neskôr zistil.  

4.9. 2014

    8:00 Budík zvoní o 6:00, vstávam o ôsmej. Ovocné raňajky pozostávajúce z červeného melóna a zo zvyškov včerajšej ovocnej večere ma celkom nasýtia. Pôvodným plánom bolo pozrieť Galle a Koggalské plantáže bieleho čaju, ale asi o pol kilometra pri rannej prechádzke pod vysokými banánovníkmi ma zastavuje asi 40 ročný tuk-tukár Síri a ponúka svoje sprievodcovské a motoristické skúsenosti z blízkeho okolia. Súhlasím, viem že skôr či neskôr, aj tak by som potreboval nejakú dopravu do blízkeho okolia za pamiatkami a tuk-tuk je na to ako stvorený.

            Juh Srí Lanky je známy tiež svojimi rajskými plážami. Dobrým príkladom sú pláže v okolí mestečiek Welligama, Unawatuna, Mirisa, Hikkaduwa a Koggala. Na všetky sa mi naskytá očarujúci pohľad pri jasnej, slnečnej oblohe a teplote nad 34 °C .

 Neďaleko Talpe fotím typických rybároch stojacích na drevených žrdiach v mori. Prichádza správca a pýta si pár tisíc rupií  za fotky, dostáva pár stoviek, ale aj tak je spokojný s úlovkom. Tuk-tukár ma pozýva na chutný king cononut, na malé občerstvenie.

 Zastavujeme sa v Herbal garden, ktorá je situovaná hneď vedľa neveľkej, nedotknutej lagúny. Tam ku mne miery  pán v bielom s dlhými vlasmi, sprievodca záhradou s bylinkami a korením. Prehliadka je vážne pútavá, sprievodca dokonca vie pomenovať niektoré bylinky aj v českom jazyku. Aloe vera, Klinček, Muškát, Vanilka, Kardamon, Jazmín, Ruže, Kráľovský ananás, Mimóza a mnoho ďalšieho z čoho sa neskôr získavajú extrakty a používajú sa na liečenie. Prehliadka záhrady vrcholí asi 15 minútovou masážou s použitím spomínaných prípravkov zo záhrady. Skvelý zážitok a to som bol na masáži prvý-krát v živote. Momentálne voniam veľmi exoticky, hlavne po kokose, aloe vera a santalovom dreve. Sprievodcovi a masérovi som sa finančne poďakoval a v ich malom obchodíku som nakúpil ešte niekoľko krémov a olejov ako suvenír. Už som celkom hladný a preto ťahám Síriho na obed. Ukazuje mi útulnú reštauráciu na pláži. Nohy ponorené v piesku, šum mora a hluk o seba bijúcich vĺn robí z tohto miesta priam rozprávkové obedňajšie posedenie.  Objednávam si obrie krevety so zeleninou a ryžou, Síriho pozívam na obed tiež. Dáva si to isté. Samozrejme, na účte sa výrazne odzrkadľuje to, že obedujeme v rekreačnej oblasti, kde sa často zdržiavajú turisti a tiež to, že reštaurácia je priamo na krásnej pláži. Nasleduje malinký chrám vtesnaný medzi balvany, kde samotný strop chrámu tvorí jeden z týchto balvanov. K chrámu sa pristupuje po schodišti s pár stovkami schodov, ktoré lemuje množstvo banánovníkov, paliem a iných stromov. Na vrchole je krásne ticho. Niekoľko starých mníchov, niekoľko domácich, ktorý sa prišli pokloniť veľkej soche Budhu. Mních si nepriamo pýta niekoľko stoviek, ako dotáciu pre chrám.

 Cesta späť do Galle trvá niečo cez hodinu. Vybieham ešte na Galle fort, hradby postavené Portugálskymi kolonialistami v roku 1588. Zdržiava sa tu celkom dosť ľudí a obchodníkov. Tiež je tu maják a výhľad na more. Počkal by som tu na západ slnka, ale chcem si ho pozrieť z kopca v Unawatune, kde som ubytovaný. Beriem si zo sebou aj pár drobností na večeru, míňam sochu veľkého Budhu a pridávam sa k ostatným, čo sledujú západ slnka. 

5.9. 2014  

            Ráno konečne v mori. Príjemná, teplá voda. Na pláži sa dosť vtieravo prejavujú babky s ich tovarom. Strategicky sa rozložia hneď vedľa nejakého cudzinca a začnú vyťahovať pestrofarebné šatky, sári, deky. Už pri malom náznaku záujmu ma začína lámať babka asi 65 ročná, nech si niečo kúpim pre frajerku, mamku alebo sestru. Bolo ťažké odolať, ale podarilo sa. Pochválil som, že je dobrá v biznise čo robí, ale že nič nepotrebujem. Podobne aj predavači kokosov chodia po pláži. Kokos už neodmietam. Na chvíľu si predavač aj prisadá a trošku hovoríme o tom ako sa má, odkiaľ pochádzam a kde sa chystám. 

Ryža & kary na obed. Zistil, som že mäso sa ku kary neoplatí objednávať. Porcia mäsa predstavujem asi 30 gramov. Chytám autobus Z Galle do Tangalle. Je dosť preplnený, ľudová hudba na plno, rozprávam sa so študentom čo ide domov zo školy. Pozíva ma k jeho rodine do Ahanghami. Ďakujem, ale musím odmietnuť. Necháva mi kontakt, ak by som si to neskôr rozmyslel. V Tangalle som donútený ostať.

 Je pokročilí čas a do môjho dnešného cieľa Kataragami už autobusy nejazdia. Mladý tuk-tukár Harshana, mi ukazuje Tangallské pláže.

 Ubytuváva ma u jeho starej tety. Veľmi skromný domček, nie veľmi čistý, ale teta mi pripravila bohatú večeru Rice and curry. Pri večernom fotení neďalekého chrámu mi je jasné, že už sa začali známe slávnosti Poya, ktoré budú trvať niekoľko dní, až budú vrcholiť v deň splnu mesiaca. Veľmi ma to teší. Vchádzam do chrámu, tanečníci sú doprevádzaní hudobníkmi. Mladí mnísi ma chytajú za ruku a ťahajú preč. Zrazu sa ocitám v tmavej miestnosti. Vysvetľujú mi, že sem nesmie žiaden cudzinec. Je to pre mňa česť. Po chvíľke úžasu, je okolo mňa asi 15 malých mníchov. Jeden pýta odo mňa guličkové pero. Som pripravený a vyťahujem asi 12 pier, omylom aj grafitové pero na leštenie objektívu. V sekunde si perá delia a rozlietavajú sa po celom kláštore. Starší mních sa prichádza pozrieť čo sa deje a dáva mi najavo, že by som tu nemal byť.

 Dávam si prechádzku do centra Tangalle. Kupujem trs banánov a nejaké sušienky na cestu. Pred obchodom ma zastavuje mladík. Ide mojím smerom a tak cestou komunikujeme. Je už riadna tma a asi pol hodinu blúdim a hľadám malý domček kde som ubytovaný. Popri ceste žiadne svetlá a nepamätal som si meno pani u ktorej som ubytovaný. Nakoniec som predsa len trafil. 

6.9. 2014

            Samozrejme budík opäť ignorujem. Vstávam až 7:20. Na autobusovej stanici som o 15 minút. Najbližší autobus do Kataragami ide až o 9:00. Aspoň takto mi to povedal informátor. O 2 minúty mi už ukazuje, že predsa len odchádza autobus o chvíľu z miesta oproti cesty. Cesta miestnymi autobusmi je vážne zážitok. Cestovný lístok stále predáva jeden dotyčný vo vozidle  počas jazdy. Cestovné je oproti Tuk-tukom a vlakom veľmi nízke. Touto dopravou sa dá dostať takmer všade na ostrove. Pre spoznávanie krajiny a turistov je to ako stvorené, napriek tomu skoro žiadnych turistov v autobusoch nevidím.  Cez okno sa mi naskytá krásny pohľad na vnútrozemie, vidiek. Skromné ubytovanie miestnych, polia so zeleninou a prašné cesty. Najviac ma na tom fascinuje to neidealizované okolité prostredie. Príroda si bujne rastie, zasahuje do cesty, obrastá domčeky. Všade prítomné opice, kravy, psy, nie je až tak výnimočné zahliadnuť divého slona kráčajúceho popri ceste.

Kataragama je typické mestečko vnútrozemia Srí Lanky. Pre turistov až tak moc nezaujímavé. Avšak je to jedno z troch najsvätejších území na Srí Lanke, nachádza sa tu rozsiahly chrám zasvätený božstvu Kataragamovi a koná sa tu viacero slávností v roku. Teším sa, že počas mojej návštevy si môžem pozrieť slávnosti Poya konajúce sa až do splnu mesiaca. Menšie problémy s ubytovaním. Mnoho pútnikov prichádzajúcich na spomínané slávnosti zaplnilo voľné izby v mestečku. V piatom guesthouse sa mi konečne podarilo ubytovať. Aj keď za prehnanú sumu za dosť špinavú a zatuchnutú izbu v starom poschodovom dome. Ale zase ak izba splna môj cestovný štandart, to znamená, má funkčnú sieť proti moskytom a tečúcu vodu, tak som spokojný. Vynechávam obed a pridávam sa k zástupom ľudí na ich  Púdži do chrámu Maha Devale. Pestrofarebne oblečení ľudia ,  majú ruky naložené ovocím, kvetmi ako obetné dary pre svoje Božstvo. Sväté územie začína už pár stoviek metrov pred chrámom, ako ostatní, zobúvam sa. Piesok po ktorom chodím, je pri obedňajšom slnku rozpálený ako žeravé uhlie a tieň je skoro nemožné nájsť. Veriaci sa zbavujú sa hriechov hádzaním dozretých kokosových orechov o kamene, modlia sa všade navôkol. Pripája sa ku mne pútnik z Ambantoty. Dáva mi rýchlu prednášku z Budhizmu. Vysvetľuje niektoré rituály a zvyky. Budhizmus pre mňa nie je vôbec neznámy, ale aj tak sa dozvedám veci , ktoré som ešte nevedel. Predstavuje ma svojej rodine, necháva číslo na mobil, nech sa stavím, keď pôjdem okolo Ambantoty.  Chvíľu sa ešte rozprávame, potom sa lúčim. 

7.9. 2014

            Už som si tak obľúbil tunajšie ovocie, že ho jem hneď od rána, hlavne sladunke banány ma hneď zasýtia. Tiež si dávam popri ceste sladké Rotti. Prestupujem cez tri autobusy, aby som sa dostal do mojej ďalšej zastávky a tou je tichučká dedinka obklopená horami. Z Kataragama do Buttala, potom do Wellawaya. Využívam pri tom miestne autobusy. Asi deväť ročné dievčatko cestuje s mamkou do vzdialenej nemocnice navštíviť svoju sestru. Snaží sa pritom čo najviac využívať anglický jazyk, ktorý ju učia v škole. Má z toho veľkú radosť, keď jej každú vetu rozumiem a následne odpovedám. Pýta sa na moje číslo na mobil. Dávam jej ho aj keď viem, že cesta späť touto trasou už nebude. Vo Wellawaya na stanici sa zdržiava dosť mladých naháňačov kšeftov, alebo mladých biznismenov. Štyria chlapci sa ma snažia silou mocou presvedčiť, že je lepšie ísť do Ella tuk-tukom. Nedám sa prehovoriť. Som tvrdohlavý. Autobus štartuje asi o 20 minút. Výhľad z okna je úžasný.

      Autobus pomaly stúpa do kopcov po úzkej ceste. Totižto, Ella je situovaná v celkom slušnej nadmorskej výške. Ešte ráno v Kataragame som si telefonicky rezervoval izbu na odporúčanie sprievodcu. Majiteľ je milý a inteligentný pán. Pôsobí veľmi scestovane aj keď vraví, že skoro nikde nebol. Ale všetci jeho súrodenci sú roztrúsený po svete. Dohodli sme sa na cene. Jeho manželka mi prináša welcome drink. Koktejl z dreveného jablka s medom a mliekom. Prichádza aj ich jediný syn. Všetci sú veľmi milí a zvedaví odkiaľ prichádzam a kam smerujem. Keďže ešte mám more času kým sa zotmie, idem sa zoznámiť s okolím a potom si dám výstup na Little Adam´s peak. Aj keď hora nemá z pravou horou Adam´s peak pri Dalhousie veľa spoločného, no možno len trojuholníkový tvar z istého uhla pod ňou, je tiež turistami dosť navštevovaná a je z nej pôvabný výhľad na okolité hory a čajové plantáže. Pred výstupom som sa posilnil čiernym Cejlónskym čajom v reštaurácii Flower garden s rozprávkovým výhľadom a detailne upravenou záhradkou plnou kvetov a rôznych rastlín. 

8.9. 2014

            Výstup na Ella´s rock, najvyššiu horu v širokom okolí. Kráčam popri železničných koľajach. Míňam domorodé domčeky, zasadené niekedy až hlboko do lesa. Pripája sa ku mne miestny s nádobou plnou čerstvo nadojeného mlieka v ruke. Ešte netuším, že mi chce robiť sprievodcu. Milo sa spolu bavíme. O jeho rodine. O prostredí. Sprievodcu nepotrebujem. Trasa je veľmi jednoduchá. Kráčať popri koľajach, potom odbočiť vľavo na čajové plantáže a dôjsť na vrchol hory. Takto som mu to vysvetlil.

 Pýtam sa ho na jeho služby. On iba opakuje, že nič mu nemusím dávať. Iba ak budem chcieť. Výhľad je úžasný, škoda len širokého pásu suchých stromov, ktoré má na svedomí nedávny požiar, ktorý sa prehnal cez časť hory. Dlho nepršalo a tráva je stále dosť suchá.

 Idem za mojím vnúteným sprievodcom s dobrým srdcom mu dávam 350 rupíí. Pýta si 500. Neoblomne mu vysvetľujem a opakujem to čo som mu predtým, že sprievodcu nepotrebujem. Uznáva si chybu a nič iné mu neostáva. Podávame si ruky a odchádza. Na neskorý obed skúšam reštauráciu neďaleko môjho ubytovania. Neuspeli u mňa príliž malou porciou jedla. Vyberám si z ponuky jedla v mojej už obľúbenej, no od guesthousu dosť vzdialenej reštaurácie Ella flower garden. Jedlo, servis a obsluha je dokonalá. 

9.9. 2014

            Ranná rozlúčka s majiteľom pri čiernom čaji. Nabalený po ceste na vlakovú stanicu kupujem kokos, rybacie a zeleninové Rotti. Asi som spomínal, že cestovanie hromadnou dopravou po Srí Lanke je veľmi cenovo prijateľné, neplatí to však ak si rezervujete sedenie a dupľom ak sa vyberiete vyhliadkovým vlakom cez južnú hornatinu. Za to pohľady z okna vlaku, alebo neustále otvorené dvere vlaku. Trošku chladnejšie a vlhké klíma podporuje rast čajovníka a preto okrem bujnej vegetácie sa touto trasou dá nabažiť pohľadom na nekončiace čajové plantáže a na nich pracujúcich Tamilských ľudí . Sochy a svätyne Budhu tu oveľa častejšie striedajú svätyne hinduistických bohov. Prihovára sa ku mne učiteľ angličtiny z Colomba. Hovorí o tomto území ako o malom Anglicku. Že podnebie, časté prehánky tu lákajú a vždy lákali Britov. Niektorí tu majú vystavané domčeky a chatky ako dovolenkové sídlo. A každoročne sa sem vracajú, alebo tu ostávajú na svoju starobu natrvalo žiť. 

      Dorazil som do rušného mesta Hatton, cez ktoré sa snažím čím skôr preletieť na autobusovú stanicu. Z každej strany na mňa kričia tuk-tukári. Je mimo sezóny a preto sa naháňajú za každým možným zárobkom. Je to až nepríjemné ako sa v tomto meste vtierajú. Nečakám dlho, nastupujem do autobusu smer Maskeliya. Chalanisko čo sedí vedľa mňa, sa ma pýta, kde mám namierené, keď mu vravím, že na Adamovu horu, podáva mi vizitku pre pekný guesthouse v Dalhousie, dedinku, ktorá je vstupnou bránou na Adam´s peak. Vraví, že ho vlastní jeho strýko, nech mu poviem od koho mám vizitku a upraví mi cenu. V cene sú tiež zahrnuté raňajky a čaj. Cestá trvá dosť dlho, šofér má čo robiť, vyhýbať sa oproti idúcim autám, pretože cestá je úzka a svah na krajnici strmý. Pár kilometrov pred mestečkom Maskeliya mi osobne šofér stopuje oproti idúci autobus a závozník mi hovorí, že tento autobus smeruje do Dalhosie. Ďakujem, vyťahujem ruksak z batožinového priestoru a prestupujem. Spomínané ubytovanie má krásny výhľad, balkón pred ktorým sa po stromoch štverajú hulmani. Hneď som ponúknutý čajom peknou recepčnou. Chvíľku spolu hovoríme. Pýtam si hlavne informácie o výstupe na Adamovu horu. Pravdepodobne počasie nebude veľmi priaznivé, dozvedám sa, svetlá čo by mali osvetľovať celú cestu a schodište až na vrchol nebudú svietiť. 

10.9. 2014

            Pre zlé počasie na Adam´s peak ( 2243m.n.m.) vyberám nie o 2:00 ráno ako som mal v pláne ( aby som videl východ slnka z vrcholku hory ), ale až o 8:00 po raňajkách. Cestu mi chvíľku spríjemňujú aj Tamilské zberačky čaju, ktoré si zo mňa pravdepodobne uťahujú, lebo sa mi za chrbtom chichocú. Tesne pred kamennou bránou, vstupom na posvätné územie, čaká usmievavý mních. Viaže mi na ruku náramok z nití a nahlas sa pri tom modlí. Keď skončí ukazuje mi zošit s menami a národnosťami a koľko sem prispeli na obnovu duchovných pamiatok. Sumy sa pohybujú od 500 do 8000 rupií. Prispievam mu tiež peknou sumou, veď o pamiatky sa treba náležite starať. Pokračujem. Tých 4800 schodov, či 7 km na vrchol hory je celkom zaujímavé chodenie.

    Celý čas myslím na ľudí, ktorí tieto schody, ktoré vedú až na vrchol hory museli stavať. Posledných pár sto schodov, je zahalených v hmle a začína tu byť poriadna zima. Konečne využívam dlhé nohavice a bundu ktoré, so sebou vláčim v ruksaku po celej Srí Lanke. Nie je tu žiaden turista, preto to ticho spolu s okolitou prírodou vytvárajú rozprávkovú atmosféru. Kvôli spomínanej hmle sa výhľad z vrcholku nekoná a tiež relikvia, otlačok Budhovej nohy je uzamknutá a ohradená plotom.

     29 ročný chlap, ktorého poslaním je strážiť toto posvätné miesto, má skromný príbytok hneď neďaleko svätyne. Pozíva ma k sebe na čaj, ohriať sa trošku k jeho ohrievaču. Po návrate a výdatnom obede sa rozhodujem pre pár záberov z čajových plantáži, ktoré sú iba cez cestu od môjho ubytovania. Po 20tich minútach prechádzky poprcháva, skrývam zrkadlovku a všímam si niečo na mojej nohe. Pijavica sa nechce pustiť po dobrom. Nemám pri sebe oheň aby som ju postrašil. Lejem na ňu lieh na čistenie objektívu. V momente je opitá, púšťa moju nohu.

11.9. 2014

            Ráno sa lúčim s domácimi. Postupujem smerom Maskeliya, Hatton, Kandy. Samozrejme autobusmi. Rýchle, ubytovanie sa v druhom najväčšom meste Srí Lanky. Hneď potom smerujem do môjho hlavného cieľa v meste Kandy. Do kráľovského paláca kde je archivovaný posvätný Budhov zub. Ochranka, ktorá kontroluje zvlášť ženy, zvlášť mužov, ma posiela preč. Nepozdáva sa mu dĺžka mojich kraťasov. Musia byť totižto dlhé dosť na to, aby vám nebolo vidieť kolená za žiadnych okolností, ani keď sa zohnete. Moje kraťasy zjavne pravidlo nespĺňali, aj keď ja som si myslel, že áno. Pred areálom na mňa hneď máva nejaký predajca. Bez okolkov mi okolo pásu viaže sáro ( dlhá šatka až po chodidla, ktorú bežne nosia starší muži ) . Za prepožičanie si pýta dvesto rupií. Podávam mu aj nôž, ktorý používam na ovocie, nech mi ho postráži. Priamo v areáli kráľovského paláca sa nachádza viacero svätýň a múzeí. A hlavne miesto uloženia jednej z najsvätejších relikvií posvätného Budhovho zubu. Samozrejme k schránke kde je uložený sa nesmie nik priblížiť, ale je možné ju zahliadnuť počas púdže, ktorá sa koná tri krát do týždňa. 

     Podvečer sa prechádzam okolo jazera Kiri Muhuda. Bolo vystavané v roku 1807. Aj napriek veľkému, nekončiacemu ruchu mesta, pôsobí prechádzka okolo jazera pokojným dojmom. 

12.9. 2014

            Po skvelých raňajkách mm namierené k nie až tak starej, ale aj tak skvostnej, monumentálnej soche Bahiravakanda Budha.

     Tiché a útulné miesto na neďalekom kopci. Vzdialené od centra mesta asi 20 minút chôdze. Od Budhovho chrbta je dobrý výhľad na celé mesto. Stretávam a rozprávam sa tam s turistami z Francúzka. Poobede sa prechádzam po meste, len tak sa flákam. Mierim si to na central market kde sa dá kúpiť snáď všetko. Dokonca aj prípravky a korenia z Herbal garden, ktoré som už nakúpil na juhu pri Galle.  Tu ich predávajú o dve  tretiny lacnejšie. Chvíľu rozdýchavám tie ceny, potom nakupujem  rôzne koreniny, ešte nejaké krémy, ovocie na večeru a magnetky. Konečne som sa dopracoval aj k Durianu.

     Tiež ho ľudia volajú v preklade ako kanálové ovocie. Mne skôr smrdelo ako hnilá cibuľa. Pre niekoho lahôdka. Po prekrojení tvrdej šupky, sa tá vôňa ešte viac zvýrazní. Vnútri sú veľké kôstky a mazľavá hmota, ktorá sa konzumuje. Zjedol som tak dve lyžice a zvyšok skončil v koši na dvore. Izba by bola dlho neobývateľná, keby som ho vyhodil do koša v izbe kde sa spí.  

13.9. 2014

            Ráno nastupujem na priamy autobus do Trincomalee. Asi po ¾ cesty sa nám kazí autobus. Meníme ho v priebehu 10-tich minút. Výsledok : cesta 120 kilometrov trvala 5,5 hodiny. To je údel. Autobusy proste zastavujú nielen na zastávkach, ale aj na mávnutie pocestného, ak má ten správny smer a pár rupií na cestu. Na stanici v Trincomalee si ma hneď vytipoval tuk-tukár. Hovorím mu názov guesthousu, ktorý som si zase vytipoval ja deň predtým. Je však plný, preto skúšam vedľajší. Je priamo na pláži Uppuveli. Východné pobrežie Srí Lanky je zatiaľ dosť nevyužité až na pár skromných podnikateľov čo tu majú malý bar, alebo guesthous. Z okolia, pár zborených domov a pováľaných paliem je stále trošku cítiť smutnú históriu katastrofy vlny tsunami, ktorá zasiahla Srí Lanku pred desiatimi rokmi. Turizmus sa tu zatiaľ nestihol vyvinúť do takej miery ako je tomu na južnom a západnom pobreží. Všade je tu rozhostený pokoj a kľud ako keby tu čas zastavil v 70tych rokoch a nepohol sa ďalej. Podvečer, po riadnom morskom kúpaní  si sadám na pivko. Prvé od pricestovania na ostrov. Prisadá si chalan od vedľajšieho stola, kde pravdepodobne domáci niečo oslavujú. Hovorí, že je zo Srí Lanskej armády, zo vzdušných síl. Neďaleko Trincomalee majú svoju základňu. Keď majú voľný víkend, tak sa prichádzajú na pláž odreagovať. Prisadá si ešte jeden. Dameen a Nilinde sú dôstojníci. Zjavne slušne zarábajú oproti priemerne zarábajúcemu domácemu obyvateľstvu. Nalievajú mi brandy. Ich obsluha nosí na stôl pochutiny a nealko. Zhovárame sa asi štyri hodiny. Pozívajú ma na druhý deň na posedenie na súkromnej pláži Marble beach.

14.9. 2014 

            Zavčasu rána pozorujem východ slnka na pláži. 

      Vyrovnávam sa s bolesťou hlavy z nie až vzdialeného večera s mojimi novými známymi.  Pešo prechádzam asi 3 kilometre smerom na juh. Míňam Hinduistický chrám, množstvo rybárov.

     Neďaleký trh s rybami je trošku cítiť v ovzduší. Spomedzi paliem ku mne smeruje asi 12 ročné chalanisko. Okato a v rýchlosti sa ma spýta na tie naučené frázy. Hello. How are you? What is your name? Where are you from? Do you like Sri Lanka? Odpovediam zjavne nevenuje svoju pozornosť. Pohľad má upretý na moju fototašku. Pýta sa ma na guličkové perá. Dávam mu zo tri, tiež čokoládové sušienky čo zazrel keď som otvoril tašku. Po dlhej rannej prechádzke sa zastavujem konečne v malom obchodíku, kde vraj aj varia. Objednávam si Pitu s kary. Rolka z ryže ku ktorej sa podávajú podobné prílohy ako k ryce and curry. O 15tej prichádza Nilide  a Dameen, tak ako sme sa dohodli večer. Asi 10 kilometrov vzdialená Marble beach je tichá súkromná pláž, obklopená neveľkými kopcami a pár VIP chatkami, tiež jedným hotelom, ktorému tá pláž patrí. Zaberáme si jeden altánok, ktorý sa plní jedlom, pivom, brandy a rôznymi pochutinami. Idem si zaplávať. Pri stole máme aj obsluhu. Dameen vysvetľuje, že sú to jeho kolegovia zo základne, ktorí sú hodnosťou nižšie, ale že je to pre nich česť starať sa o blaho starších hodnostárov. Mal pravdu. Rozprával som sa asi zo štyrmi ďalšími vojakmi a každý bol šťastný z toho že tu je, ale k stolu si k nám sadnúť nechcú. Že sa to nepatrí. Čo sa týka jedla, je to vážne kulinársky zážitok. Ryby, krevety, ryža, šaláty. Bavíme sa o našich národnostiach. Náboženstve. Histórii. O vojne čo postihla Srí Lanku. Nilinde sa prisľúbi, že ma ráno hodí autom do Sigiriye, miesto mojej ďalšej zastávky. 

15.9. 2014

            S Nilende zastavujeme na krátku prestávku na domáci mliečny produkt curd. Niečo podobné ako jogurt, bez kyslej chute preliate medom. Podáva mi to do ruky milá pani v hlinenej nádobke. Je to veľmi chutné. Nilinde pravdepodobne nemá rád dlhé trasy autom, lebo pri každej možnej príležitosti zastavujeme. Prestávku na občerstvenie si dávame aj v skromnom obchodíku. Pijeme kokosové mlieko a jeme podomácky vyrobené cukrovinky. Neskôr zastavujeme ešte v stolárskej umeleckej dielni. Pán majster mi predstavuje svoju skromnú dielňu, výrobky čo vyrába, drevo s ktorým pracuje, kolegov s ktorými spolupracuje. Symbolicky si u neho kupujem ornamentmi zdobenú a vyrezávanú krabičku na malé cennosti. S Nilindem v Sigiriyi obedujeme, potom sa lúčime. Idem spoznávať okolie, keďže už je poobede, neoplatí sa ísť pozrieť na posvätnú skalu týčiacu sa nad dedinkou.

16.9. 2014

           Pred vstupom na posvätné územie sa pre istotu posilním raňajkami v malom obchodíku. Jedlo varia priemerné, ale obsluha je vtipná a milá. Vstupné na posvätnú horu Sigiriya, kde v minulosti sídlilo kráľovstvo a niekoľko svätýň, je aj na západné pomery veľmi prestrelené. Pravdupovediac, čakal som od tohto miesta viac. Ale pekne poporiadku. Kráčam cez bývalé záhrady kráľovstva. Ruiny, schody a základy starých stavieb spolu tvoria celkom zaujímavé, ale pusté miesto. Okrem množstva turistov, sa tu preháňa aj kopa opíc. Kráčam po schodišti popri skale, niekde kamenné zábradlie nahrádza oceľové. Na stene je vidieť staré maľby, až sa čudujem, ako je možné, že sa zachovali. Nie sú nijako chránené. Som na vrchole skaly, trochu sklamaný. Všade ruiny, niekoľko schodov, jeden zachovalý mramorový trón. Čo si nevychutnávam na histórii tohto miesta, nahrádzam si výhľadom z tohto miesta. Sigiriya je jediná skala široko ďaleko a preto je vidieť na desiatky kilometrov ďaleko.

     Sem tam je možné zahliadnuť nejaké dedinky a ináč všade navôkol prales. Keďže Sigiriya neuspokojila moje očakávania, vyberám sa do 20 kilometrov vzdialenej Dambully. Chcem si tu pozrieť svätyne vytesané do skaly z 1. storočia pred naším letopočtom. Nachádza sa tu 5 jaskynných chrámov, všetky zasvätené inému božstvu. Ako si môžem všimnúť, väčšinu týchto svätých miest si obľúbili aj hulmani, ktorý sa tu preháňajú vo veľkých svorkách.

     Je asi 35 stupňov a moje bosé nohy opäť bojujú s rozpáleným kameňom a pieskom na nádvorí. Vo vnútri skál sa skrývajú perfektne zachovalé nástenné maľby, sochy svätých a dágoby. Sôch je tu pravdepodobne viac ako stovka. Cestou späť sa ešte kochám veľkou zlatou sochou Budhu.  A mierim si to pešo cez rušné mesto Dambulla. Aj napriek neznesiteľnej horúčave si to celkom užívam. K zastávke autobusu do Sigiriye, kde som ubytovaný to je len približne dva kilometre. 

17.9. 2104

            Po raňajkách sa veziem do mesta Dambulla, odkiaľ ma pôjdem autobusom do starobylého mesta Anuradhapura. Cesta ubehla rýchlo. Ešte pred nájdením nejakého slušného ubytovania sa dohadujem s tuk-tukárom na prehliadke celého mesta. Po výdatnej ryži s kary prichádza o 13tej môj vopred dohodnutý tuk-tuk. Okrem číslic ešte šofér vie povedať pár fráz po anglicky, ale nič viac. Nič to. Je s ním celkom sranda aj napriek jazykovej bariére. Mesto Anuradhapura má vážne čo návštevníkom čo ponúknuť. Starobylé hradby niekdajšieho mesta sú roztrúsené na úctyhodne veľkom priestore. Historická časť mesta je aj posvätné územie budhistického náboženstva, ktorého centrom je Srí maha Bodhi. Strom, ktorý vyrástol z odrezku stromu, pod ktorým prišiel Budha k svojmu osvieteniu. Masívny strom Bo je obkolesený trojpodlažím. Na druhom poschodí sa nachádza malá svätyňa. Trvá mi 5 hodín kým prechádzam všetky významné dágoby, pamiatky, sochy, svätyne a kláštory v meste a aj tak mám pocit, že som toho nevidel dosť.

     Chcelo by to ostať v tomto nádhernom, históriou nabitom meste o pár dní dlhšie. Podvečer si všímam ľudí, vysedávajúc popri ceste, akoby na niečo čakali. Pýtam sa miestneho v jedálni kde večeriam, či sa niečo nechystá. On trošku začudovane pozerá na mňa, spôsobom ako je možné, že o tom neviem? Vraví mi, že o deviatej večer začne Perahara. Pochod na počesť výročia mesta. Vraví, že nech si to nenechám ujsť. Celý natešený sa pridám k ostatným domácim čo sedia a vyčkávajú popri ceste. Čím viac sa deviata hodina blíži, tým viac ľudí prichádza. Niekde až 4 rady tlačiacich sa ľudí na cestu. Pomedzi ľudí sa tlačia obchodníci s voňavými dobrotami, predavači cukrovej vaty, hračiek. Všetko sa to začína s veľkým oneskorením. Policajti zatarasili cestu. Približujú sa hudobníci, výraznou energickou hudbou a bubnovaním sprevádzajú pestro oblečených tanečníkov. Prichádzajú po skupinkách. Každá skupinka tanečníkov tancuje inou choreografiou, na iní hudobný doprovod a ináč oblečený. Pomaly kráčajúce a bohato vyzdobené slony medzi vystupujúcimi  sú tiež krásnym zážitkom. Prichádzajú aj tanečníci s horiacimi fakľami a kruhmi. Jeden mladík odpaľuje v strede cesty malé ohňostroje, ktoré sú tiež súčasťou sprievodu. Ešte prichádzajú žongléri  a po nich chodci na vysokých chodúľoch. Obrovský zážitok, ktorý som sledoval s nemým úžasom sa končí asi o 3,5 hodiny. Do postele sa dostávam niečo po polnoci. 

18.9. 2014

            Pri sladko-slano-kyslích, neskorých raňajkách sa rozhodujem, že dnešný plán, navštíviť malé historické mestečko Mihintale vynechám. Včerajšok bol dosť vyčerpávajúci, dnes si doprajem relax. Popíjam lahodný, čierny čaj s mliekom na hotelovej terase. Dopisujem palubný denník. Keďže som konečne natrafil na ubytovanie s teplou vodou, tým myslím teplou a nie horúcou, idem si preprať nejaké to šatstvo. Poobede, pri prechádzke okolo vodnej nádrže Nuwara Wewa hneď za mestom sa mi naskytá niekoľko krásnych pohľadov na stovky vtákov, čo sa prišli ovlažiť do jazera.

     Po iné roky zvykne byť september už dosť zapršaný, avšak po celú dobu môjho pobytu na ostrove som ucítil 20minút jemného dažďa v hlavnom meste a potom pol dňa zrážok  pri zostupe z hory  Šrí pada. Osobne som rád, že mi počasie vychádza každý deň, ale pre miestnu zver tie suchá a lokálne až vyprahlú krajinu musí byť trápenie.

19.9. 2014

            Cesta do Negomba, mesta odletu trvá autobusom asi 4 hodiny. Tunajší biznismeni sa na mňa ihneď po vystúpení z autobusu vešajú. Potrebujem odvoz a nájsť slušné ubytovanie. Trošku si tuk-tukárov robím srandu. Ponúkajú odvoz, dobré ubytovanie a nehorázne prestrelené sumy. Bez vyjednávania ich nechám kto mi ponúkne najvýhodnejšiu cenu akú si predstavujem, ale tá neprichádza. Preto im musím trošku pomôcť. Vravím, že už na Srí Lanke pobývam istú dobu a pôjdem radšej pešo. Následne sme sa dohodli na 4násobne nižšej sume. Z ubytovaním to prebieha podobne. Všade na Srí Lanke je potrebné zjednávať, ale tu v tomto meste obzvlášť. Podľa mňa je to preto, že väčšina turistov z Negomba hneď po prílete odchádza do iných miest. A tiež vracajú sa sem až deň pred odletom ako ja. Preto majú domáci  potrebu vyťažiť z každého videného turistu čo najviac. Vynikajúcu ryžu s kary a papájový džús si vychutnávam na večeru v neďalekej skromnej jedálničke so štyrmi stolmi. Mladý, asi 22ročný  majiteľ sa veľmi teší z návštevy cudzinca v jeho podniku. Dávame sa do reči, pozívam ho k stolu. Rozprávame sa o jeho biznise, ako sa dá podnikať na Srí Lanke. Aké sú drahé nájmy, dane a iné poplatky. Neskôr si prisadá jeho švagor. Je zhruba rovnako starý, trošku tmavšej pleti. Od neho som sa dozvedel o jeho životnom príbehu, o nerovnosti aká panuje medzi pôvodnými usadlíkmi Sinhálmi a Tamílmi, ktorý sem prišli až 1000 rokov neskôr. Zvykom na Srí Lanke je, že sa tu dve hlavné náboženstva a to Budhizmus a Hinduizmus dosť tolerujú a aj miešajú. Prevažná väčšina sinhálcov sú budhisti a naopak tamíli sú zase hinduisti. Navzdory tomu, však v medziľudských vzťahoch to nie je až tak ružové. So smutným výrazom v tvári mi vysvetľuje, že on je Tamíl a pred pár rokmi sa zaľúbil do Sinhál dievčaťa. Zo začiatku to pred jeho rodičmi oprávnene tajili, no ani neskôr sa nestretli s pochopením. Aby sa mohli vziať, musel sa od svojej rodiny odsťahovať. A ani teraz po dvoch rokoch odlúčenia sa s ním jeho rodičia nechcú baviť. Naopak, rodičia nevesty ho prijali k sebe a spolu bývajú a pomáhajú v jedálni kde sa teraz nachádzam. Pri odchode ma žiadajú, aby som sa im podpísal a niečo málo napísal na stenu návštev. Lúčime sa, z okienka kuchyne mi máva mladé usmiate dievča. 

20.9. 2014

            Hoci ma o pár dní čaká ešte jedna krajina, ktorá si zaslúži obdiv, vôbec sa mi zo Srí Lanky nechce odísť. Dokážem si predstaviť aj oveľa dlhší čas strávený na tomto prekrásnom ostrove. Dnes je deň odletu zo Srí Lanky, pričom sa chystám ešte na kratší oddych na Male Divach. Chcel som dnes ešte pozvať Nilinde na obed. On s kolegami z armády sa postarali o zábavu a kráľovské pohostenie keď som bol v meste Trincomalee. Prežil som s nimi skvelé dva večery. Viem, že Nilinde s rodinou býva v tomto meste. Vychádzam z izby. Oproti vychádza z dverí staršia pani s veľkým úsmevom. Odzdravila sa mi po anglicky, nedá mi preto neprehodiť s ňou pár viet. Je Britka. Veľmi zaujímavý človek. Po smrti manžela začala trošku cestovať a teraz žije striedavo v strednej a južnej Ázii. Momentálne už pár mesiacov na Srí Lanke. Jej deti sú tiež rozlietané po svete a tak to vidí ako najlepšie riešenie. Prajeme si navzájom veľa šťastia a lúčime sa . Nilinde na poslednú chvíľu ruší obed, kvôli nejakému vojenskému cvičeniu. Je mi to ľúto, rozhodujem sa teda predčasne odísť na letisko aj keď lietadlo mi letí až podvečer. Deň vopred dohodnutý tuk-tuk ma za pár drobných nesie na druhú stranu mesta k letisku. Necelá hodinka letu a nachádzam sa v letiskovej hale na ostrove Hulhumale. Teplo, vlhko a pred letiskom žiaden taxík. Mením si doláre na domácu menu rufiu. Zisťujem ako sa dostať do centra ostrova, dostáva sa mi odpoveď, že asi chodí odtiaľ autobus a má iba jednu zastávku a to v centre. Na prvú noc na Male Divach mám vopred rezervovanú izbu na tomto ostrove. Z malého obchodíka mi milí pán volá taxík. Po tme je tu dosť ťažko sa orientovať. Džús na privítanie v hotely a nejaké formality, ale popravde už sa teším do postele. Bol to náročný deň.

21.9. 2014 

            Hneď po raňajkách, ktoré boli v cene hotela opúšťam Hulhumale. Pešo prechádzam naprieč ostrovom k trajektu, ktorý ma odvezie do hlavného mesta Male. Ešte si musím zvyknúť, že to tu nie je ako na Srí Lanke. Nikto sa tu nesnaží zoznámiť, taxikári sa vám tu nevnucujú, ľudia sú tu už na prvý pohľad oveľa konzervatívnejší ako na Srí Lanke. Samozrejme vychádza to z ich kultúry a náboženstva. Centrum ostrova je veľmi príjemné a tiché. Sem tam prejde nejaké auto. Nikde žiadne odpadky. Väčšina budov má novú fasádu, alebo sú práve rekonštrukcii. Všade je tu veľa malých reklám na voľné izby. Príplatok za izbu s výhľadom na more je tu samozrejmosťou. Ja som si výhľad odpustil, keďže som pricestoval večer a hneď ráno opúšťam hotel.  Príchod do hlavného mesta je pre mňa trošku rozčarovaním. Už z trajektu a pár kilometroch od ostrova si človek všimne vysoké budovy, vežiaky vystavané v tesnej blízkosti, kvôli núdzi o stavebnú plochu. Nechávam sa odviesť taxíkom na druhú stranu hlavného mesta do vzdialenejšieho prístavu. 

     Čakám na trajekt, ktorý ma zanesie na malý ostrov Maafushi, severnej časti Male Div. Dve tretiny z dvojhodinovej plavby  vďaka kolísaniu prespím. Trajekt so mnou zdieľa asi 15 ďalších turistov, domáci a kopa potravín čo je naložená. Na ostrove sa nič nepestuje ani nechová takže všetky zásoby si domáci musia privážať. Hneď po zakotvení sa mi prihovára chlapec s afro-účesom. Recepčný z hotelíka s pár izbami v strede ostrova. Čakal síce na niekoho iného, ale aj tak ma ubytuje. Bolo mu trochu čudné, že som prišiel bez rezervácie. Vraví, že väčšina turistov čo navštívia jeho krajinu už majú rezervované izby vopred. Alebo ich rezervuje cestovná kancelária. S ponúknutou izbou som nadmieru spokojný. Maafushi sa dá celý obísť pomalou chôdzou do 20tich minút.

      Zo severo-západnej časti ostrova je nádherná pláž s palmami, priezračným, azúrovým morom a bielym pieskom. Niekoľko barov.  Prechádzku po ostrove môže pokaziť iba východná pláž Maafushi, kde je oplotený zber odpadu a PET fľaše plávajúce vo vode. Kulinárskymi zážitkami prekypuje väčšina tunajších reštaurácii, ale najviac mi chutí v hotely kde som ubytovaný. Večera podávaná formou švédskych stolov. Varí tu už spomínaný recepčný, ktorý je aj kuchárom aj sprievodcom. 

24.9. 2014

            Motorovým člnom ráno o deviatej cestujem na ostrov Fihalhohi. Je to súkromný ostrovný rezort. Už len za vstup na ostrov sa vyberá poplatok. Všetko je tu upravené. Veľa paliem, stromov, biele pláže ako zo sna a všadeprítomné ticho tu vytvára atmosféru dokonalého raja. Užívam si tiež šnorchlovanie. Korále a farebné rybičky už po pár metroch od vstupu do mora. 

25.9. 2014

            Za normálnych okolností by som ostal ešte jeden deň na tomto ostrove, ale recepčný ma upozorňuje, že v piatok nejazdia trajekty do hlavného mesta a tak sa podľa toho zariaďujem. Pravda je, že v piatok mám spätný let a nemal by som sa ako dostať na ostrov Hulhumale kde sa nachádza letisko. Lúčim sa s personálom a susedmi pri raňajkách. Nachádzam voľnú izbu aj s útulnou  reštauráciou na prízemí. Večer si vychutnávam prechádzku po pláži. Dostávam sa až k ceste smerujúcej k letisku. Prechádzam popri závore a vraciam sa do hotela po neosvetlenej ceste.

27.9. 2014

      Príchod na Slovensko v ranných hodinách.